Únor 2011

František Joze

17. února 2011 v 14:49 | JuLiSh

Pohreb Františka Jozefa I.

17. února 2011 v 14:47 | JuLiSh

Za kočom kráča nástupca Karol s manželkpou Zitou a synom Ottom.

Galéria/Mária Valéria/destvo

17. února 2011 v 14:30 | JuLiSh |  Mária Valéria-galéria

Za obrázky dakujem aj erzsebet-kiralyne.blog.cz

ewetqw
Valéria v detstve.
stztzu
Valéria ako trojročná.
rdzustu
Valéria s dcérou Sisinej sestry Sophie, Louise.
tsutru
Valéria so spoločníkom Rustimom.
szs
Valéria so svojou sesternicou Máriou Larish-Wallersee.

Galéria/Mária Valéria/s rodinou

17. února 2011 v 14:20 | JuLiSh |  Mária Valéria-galéria
eatfrr
Mária Valéria s početnou rodinou.

Galéria/Rudolf

17. února 2011 v 14:18 | JuLiSh |  Rudolf-galéria
fhz
kugugf
fgsdg

Sisi

16. února 2011 v 14:21 | JuLiSh |  Sisi-filmy
gfjd
Romy Schneider. Pre niektorých ľudí je ona sama rakúska cisárovná Alžbeta. Po jiekoľkých rokoch nakrúcania Sisi povedala: "Keď som vstúpila do Viedni, v Paríži alebo v Ríme do hotela alebo do nejakého obchodu, ukazovali na mňa ľudia prstom - Aha, to je Sissi! Pripadala som si ako krémová torta, do ktorej si chce každý zahrýznúť. Ľudia sa na mňa pozerali ako by som mala v kabelke schovanú korunu, alebo ako by som sa každú chvíľu mohla vzniesť k nebu ako rozprávková bytosť. Hrôza! Ponúkali mi za štvrtú časť Sissi milión mariek, ale odmietla som. Čosi sa vo mne vzoprelo. Myslím, že to bola skutočná Romy Schneiderová."

Prvá časť Sisi, sa začala nakrúcať roku 1955. Film režíroval
E.Marischka. Hlavnú úlohu dostala vtedy 17-ročná Romy Schneiderová. Jej matka, Magda Schneider, stvárnila Ludoviku Bavorskú, matku nádhernej cisárovnej. Cisára Františka Jozefa stvárnil Karlheinz Böhm.

Druhý diel, Sisi-mladá cisárovná, sa začal nakrúcať roku 1956, a tretí- Sisi- osudové roky cisárovnej, roku 1957.
Mala sa natočiť aj štvrtá časť, ale Romy odmietla. Chcela byť ,,charakterovou herečkou, a nie len spomienkou na cisárovnú v limonádkovom filme".



Obsadenie:

Sisi- Romy Schneider
Cisár František Jozef- Karlheinz Böhm
Ludovika Bavorská- Magda Schneider
Max Bavorský- Gustav Knuth
Nené- Uta Franz
arcivojvodkyna Zofia- Vilmy Degischer
Karol Ludwig- Peter Weck
Otto Treebler- maršal Radetzky


Egon Caesar Conte Corti- Alžbeta, zvláštna žena

16. února 2011 v 14:05 | JuLiSh |  Sisi-knihy
tzstru
Z nemeckého originálu ,,Elisabeth-  Die Seltsame Frau

O knihe

Životná púť rakúskej cisárovnej Alžbety, ktorú všetci poznajú ako Sisi, sa začala ako nádherná rozprávka a skončila sa ako temná tragédia. Z mladej bezstarostnej bavorskej princeznej sa po boku bratanca Františka Jozefa stala cisárovná veľkej rakúsko-uhorskej ríše, ktorá sa práve v tom období ocitla na prahu zániku.

Zasnívané dievča s romantickou dušou sa stalo štvornásobnou matkou, ktorá sa musela zmieriť so samovraždou jediného syna Rudolfa a ktorá sa napokon pred tvrdou realitou života uzavrela do svojho vlastného sveta. Pestovala si telo a starala sa o svoju legendárnu krásu, holdovala jazdeniu na koni či hekticky cestovala až do tragickej smrti roku 1898 na brehu Ženevského jazera. Aura záhadnosti, tajuplnosti a extravagantnosti, ktorá túto "zvláštnu ženu" obklopovala, dodnes nestratila na príťažlivosti.

E. C. C. Corti napísal túto knihu podľa cisárovninej písomnej pozostalosti, denníkov jej dcéry Valérie, ako i podľa iných neuverejnených denníkov a dokumentov. Corti v nej podáva pravdivý, srdcia čitateľov zasahujúci Alžbetin obraz. S citom i napätím rozpráva o fascinujúcom osude očarujúcej ženy, ktorá sa už za svojho života stala legendou.

Biografia Alžbeta - zvláštna žena (Elisabeth - Die seltsame Frau) prvýkrát vyšla v roku 1934 a doteraz sa dočkala 44 vydaní. Bola preložená do angličtiny, francúzštiny, dánčiny, taliančiny... Preto niet divu, že patrí medzi najúspešnejšie knihy o živote cisárovnej Sisi.

Detaily

Počet strán: 405+príloha strán
Rok vydania: 2008

Knihu si môžeš objednať TU.

Sophie

16. února 2011 v 13:44
Sophie sa narodila ako prvé dieťa a prvá dcéra cisárovi Františkovi I. a jeho manželke cisárovnej Alžbete roku 1855. Veľa sa o nej nevie, pretože zomrela ko dvojročná v roku 1857.

Mária Bavorská, kráľovná Neapolská a Sicílska

15. února 2011 v 14:02 | JuLiSh
tuert
Mária Sophie Amália sa narodila 4. oktobra 1841 ako šieste dieťa a tretia dcéra bavorského vojvodu Maxa a vojvodkyne Ludoviky. Najbližší vzťah mala s mladšou sestrou Matildou, prezývanou ,,Vrabčiatko".
Za ženícha jej určili pravnuka kráľovny Márie Terézie a syna Ferdinanda II. neapolského a sicílskeho, Františka II. Na prvej svadbe v Mníchove 9. januára 1859 ho zastupoval jeho brat Luitpold. Mária potom odcestovala do Terstu, kde 3. febbruára 1859 prebehol druhý obrad.
František mal malý problém, ktorý mu znemožnoval pohlavný styk. A tak sa až po operačnom zákroku narodila ich prvá dcéra Mária Chrsitina Pia. Zomrela však už v treťom mesiaci života, a iné deti už spolu nemali.
V roku 1860 Giuseppe Garibaldi donútil Františka II. kapitulovať, blížilo sa zjednotenie Talianska. Kráľovský pár sa utiahol do pevnosti Gaeta, 80 km od Neapolu. Mária mala veľkú odvahu, neváhala sa postaviť na hradby a pálíť na obliehateľov. Po piatich mesiacoh však musela pevnosť kapitulovať. Mária a František našli ochranu u pápeža Piusa IX.
Mária často cestovala, najmä so sestrou Matildou. Na verejnosti sa pohoršovala: fajčila, kúpala sa nahá v mori a pravdepodobne za pomoci Matildy sa zamilovala do dôstojníka pápežskej stráže Amanda de Lawayssa. Tento vzťah nezostal bez povšimnutí. Za pomoci bavorskej rodiny sa utiahla do kláštora sv. Uršuli v Aušpurku, kde 24. novembra 1862 porodila dcéru Daisy. Niektoré zdroje uvádzajú, že to boli dvojčatá Viola a Daisy, Viloa bola považovaná za dcéru jej brata a Daisy bola odovzdaná Amandovi do Belgicka. Zomrela však v roku 1871 na suchotiny. Mária musela odprisahať, že Daisy ani Amanda nebude nikdy hľadať. Kvôli tomu celý život trpela depresiami. Manželovi potom všetko povedala, a na nátlak rodiny podstúpil chirurgický zákrok, aby manželstvo mohlo byť konečne naplnené. V roku 1870 sa manželia uchýlili do parížskeho exilu. Po manželovej smrti sa so sestrou Matildou presťahovala do Mníchova, kde 19. januára 1925 vo veku 83 rokov umrela.

Helena ,,Nené" Thurn-Taxis

15. února 2011 v 13:20 | JuLiSh
gtus
Helena Bavorská sa narodila 4. apríla 1834 ako najstaršia dcéra Maximiliána, vojvodu bavorského a Ludovika, vojvodkyne bavorskej.
Väčšinu svojho voľného času trávila ,,Nené" so svojimi súrodencami Ludwigom, Elisabethou, Carlom Theodorom a ostatnými.
Jej teta, rakúska arcivojvodkyna Zofia, sa dohodla s jej matkou, že sa Nené ožení s rakúskym cisárom Františkom Jozefom I., synom Zofie. Tento plán však rýchlo stroskotal, pretože cisár sa nezahľadel do Nené, ale do jej sestry Elisabeth- Alžbety. Za cisára sa teda vydala ona. No aj napriek tomuto, mala Nené k Alžbete najbližší vzťah, zo všetkých súrodencov. Toto puto vydržalo až do smrti Nené.
Nené sa 24. augusta 1858 vydala za Maximiliána Antona Thurn-Taxis.

Potomkovia:

Luisa Thurn-Taxis
Alžbeta Thurn-Taxis
Maximilián Mária Thurn-Taxis
Albert I. Thurn-Taxis

Marie Valerie

9. února 2011 v 19:41 | Phoebe

Márie Valeria Mathylde Amalie

1868-1924


Manžel:
František Salvator

Potomkovia:
Alžbeta Františka/Ella
František Carl
Hubert Salvator
Hedwig
Theodor Salvator
Gertrud
Marie
Clement Salvátor
Mathylda
Anežka

Ostatné:

Rodina
Knihy
Filmy
Rodokmeň
Zaujímavosti


Rudolf/životopis

9. února 2011 v 19:37 | JuLiSh
Už pri narodení dostal dlhé meno s množstvom titulov: Rudolf František Karol Jozef, korunný princ a následník trónu Rakúskeho cisárstva, kráľovský princ v Čechách a Uhorsku, Lombardii a Benátkach, Dalmácii, Chorvátsku, Slavónii, Haliči, Vladimirsku a Ilýrsku, rakúsky arcivojvoda, Rytier Zlatého rúna.
Od útleho detstva na Rudolfovu výchovu mala rozhodujúci vplyv jeho babička arcivojvodkyňa Žofia. Tá sa už predtým podieľala na výchove i oboch starších Rudolfových sestier, Žofie a Gizely. Jeho matka do výchovy svojho syna nezasahovala a tak Rudolfova osobnosť bola po celý život zmietaná medzi babičkou, matkou, otcom a služobníctvom, čo sa prejavilo na jeho citovom živote.
S príbuzných si najviac obľúbil svoju sestru Gizelu, s matkou sa vídaval zriedka, i otec v dôsledku vladárskych a štátnických povinností mal naň málo času. Chcel mať zo syna po svojom vzore vojaka o čom svedčí okrem iného i fakt, že už druhý deň po narodení ho menoval plukovníkom a majiteľom 19. pešieho pluku. Od detstva mu vštepoval vojenskú ctižiadostivosť a lásku k armáde.
Na malom princovi bol nápadný jeho bystrý duch, predčasná zrelosť až premúdrelosť, nadmieru vyspelý verbálny prejav a neustála túžba po vzdelaní.
Na vzdelávaní korunného princa sa podieľalo množstvo učiteľov a vychovávateľov pochádzajúcich z rôznych krajín monarchie. Ich často liberálne názory mali zásadný vplyv na Rudolfov ďalší život. Tým sa dostával do ostrých konfliktov s konzervatívnymi tradíciami viedenského dvora. Tajne spolupracoval s viacerými liberálnymi novinami. V duchu liberalizmu odmietal výsadné a neochvejné postavenie šľachty a duchovenstva v politike a spoločenskom živote a za "základ moderného štátu" považoval meštianstvo. Otec, poznajúc jeho názory a politické zmýšľanie, nepoveroval ho politickými úlohami a zámerne ho držal stranou od vysokej politiky.
V r. 1877 zavŕšil štúdiá a vydal sa na jednoročnú cestu po Európe. Počas nej navštívil viacero krajín - Švajčiarsko, Nemecko, Škótsko, Anglicko (prijala ho i kráľovná Viktória), Bavorsko. Zaujímal sa o prírodné vedy, najmä o ornitológiu. Prispieval do odborných časopisov o vtákoch. Na svetovej výstave vo Viedni v r. 1873 sa osobne stretol so známym prírodovedcom Alfredom Brehmom, s ktorým sa čoskoro spriatelil. Viackrát spolu podnikli prírodovedecké výpravy. V roku 1880 podnikol cestu do Egypta a Palestíny, v rámci ktorej navštívil i Jeruzalem.
Pred dovŕšením 20-teho roku života sa aktuálnou javila otázka princovej ženby. Za manželku mu bola vybraná pätnásťročná dcéra belgického kráľa Leopolda II. a rakúskej arcivojvodkyne Márie Henrietty, princezná Štefánia. V marci r. 1880 Rudolf odcestoval do Bruselu, aby sa s nastávajúcou manželkou stretol. Stretnutie prebiehalo v chladnej atmosfére. Napriek ich vlažnému vzťahu a nie príliš veľkému nadšeniu bol dohodnutý sobáš. Konal sa 10.5.1881. Rakúsky ľud privítal Štefániu s nadšením. Od počiatku sa Rudolf snažil vyhovieť prianiu dvora a správal sa ako milujúci manžel. No zdanie harmonickej rodiny bolo iba naoko. Rudolf sa manželke stále viac odcudzoval a keď sa od Štefánie postupne odvrátila celá rodina začala sa mladá princezná na viedenskom dvore cítiť opustená.
Nový impulz vzájomnému zblíženiu malo priniesť narodenie potomka. 2.9.1883 prišla na svet jediná dcéra Alžbeta Mária, nazývaná Erži. Rudolf si však so Štefániou prestal rozumieť úplne a začal otvorene vyhľadávať mimomanželské vzťahy. Ich následkom bolo, že nakazil seba i svoju manželku venerickou pohlavnou chorobou čím sa Štefánia stala neplodnou.
Rudolfova choroba, depresie a na druhej strane vybičovaná túžba po živote, nenaplnený život, alkohol a drogy sa rozhodnou mierou podpísali pod jeho celkový telesný a duševný stav. V jeho dôsledku spáchal 30. januára 1889 samovraždu zastrelením spolu so svojou milenkou, barónkou Mary Vetserovou, na cisárskom loveckom zámočku Mayerling pri meste Heiligenkreuz v Dolnom Rakúsku.
Prvotne prezentovanou príčinou skonu bolo otrávenie milenkou, oficiálnou verziou príčiny Rudolfovej smrti bolo zlyhanie srdca. k nejasnosti prípadu prispeli nespočetné verzie o príčine smrti: v deň nešťastia sa hovorilo o mozgovej mŕtvici, druhý deň sa vravelo o infarkte, pitevný nález však potrdil smrť spôsobenú guľkou z revolveru. Mŕtve telo korunného princa mohlo byť vystavené v kaplnke viedenského Hofburgu.
Existencia mŕtvoly Rudolfovej milenky bola dlho utajená. Do súčasnosti je pozadie tejto udalosti neobjasnené. Viedenský dvor od počiatku nemal záujem na zverejnení skutočnej príčiny incidentu. Lekári ako dôvod samovraždy uviedli pretrvávajúcu duševnú chorobu a z nej vyplývajúce skratové jednanie. Vďaka tomuto konštatovaniu mohol byť Rudolf 5.2.1889 pochovaný v rodovej Kapucínskej krypte vo Viedni. Mlčanie o Maryinej mŕtvole bolo zachovávané až do zániku monarchie v r. 1918.

Rudolf

8. února 2011 v 17:37 | JuLiSh

Rudolf Habsburský

1858-1889

Životopis

Manželka:

Stephanie Belgická

Deti:
Alžbeta Mária/Erzsi

Ostatné:

Rodina
Knihy
Filmy
Rodokmeň
Zaujímavosti


Gisella Loiuse Marie/životopis

8. února 2011 v 17:33 | JuLiSh
Gizela bola síce pokrstená ako Gisella, ale sama svoje meno písala výhradne len s jedným L. Takisto ako jej staršia sestra a brat bola vychovávaná svojou babičkou z otcovej strany, arcivojvodkyňou Žofiou. So svojou matkou Alžbetou mala chladný vzťah, oproti tomu si bola veľmi blízka so svojim mladším bratom, korunným princom Rudolfom. I po Gizelinej svadbe a presťahovaní do Bavorska zostávali obaja súrodenci v spojení. S Rudolfovov samovraždou sa nemohla do konca svojho života vyrovnať.
20. apríla 1873 sa Gizela vydala vo Viedni za svojho bratranca 2. kolena Leopolda princa Bavorského, syna princa regenta Luitpolda Bavorského a jeho ženy Augusty Ferdinandy. V Bavorsku bola Gizela Leopoldovov rodinou srdečne prijatá. Mladomanželia bývali v paláci v mníchovskej štvrti Schwabing, kde priviedli na svet štyri deti. Hneď po svadbe bola ulica oproti palácu pomenovaná na Gizelinu počesť Giselastraße.
Gizelin manžel zastával významnú pozíciu v rakúsko-uhorskej armáde, v ktorej dosiahol hodnosti poľného maršála. V roku 1913 síce odišiel do penzie, ale po vypuknutí vojny bol v roku 1915 povolaný späť do služby a velil bojom na východnom fronte.
Život Gizely bol zasvätený sociálnej a náboženskej angažovanosti. Zakladala charity pre chudobných, hluchých a slepých. Behom I. svetovej vojny nechala vo svojom mníchovskom paláci zriadiť lazaret. Stala sa patrónkou mníchovského gymnázia, ktoré dodnes nesie jej meno. Keď v roku 1918 vypukla v Rakúsko-Uhorsku revolúcia, celá jej rodina utiekla z mesta, ale Gizela zostala a v roku 1919 sa zúčastnila volieb, v ktorých mali ženy nad 20 rokov po prvý krát možnosť voliť.
20. apríla 1923 oslávili Gizela a Leopold zlatú svadbu. Po 57 rokoch manželstva zomrel Leopold 28. septembra 1930. Gizela ho prežila o necelé 2 roky, zomrela ako posledná z cisárskych súrodencov vo veku 76 rokov a je pochovaná po manželovom boku v kostole sv. Michaela v Mníchove.

Giselle Louise Marie

8. února 2011 v 17:29 | Phoebe

Gisella Louise Marie

1856-1932

Galéria

Manžel:
Leopold Bavorský

Deti:
Alžbeta Mária Augusta
Augusta Mária Louisa
Augusta
Georg František Jozef
Konrád Luitpold František

Ostatné:

Rodina
Knihy
Filmy
Rodokmeň
Zaujímavosti

Franz Joseph I.

8. února 2011 v 17:22 | Julia

Franz Joseph I.

1830-1916


Manželka:

Potomkovia:

Ostatné:

Rodina
Knihy
Filmy
Rodokmeň
Zaujímavosti


František Jozef/životopis

8. února 2011 v 17:19 | Julia
Mal osemnásť rokov, keď sa ujal vlády. Z Habsburgovcov mal aj najväčšie predpoklady vládnuť. No nielen preto, že jeho otec arcivojvodca František Karol, brat Františka, a ďalší jeho bratia-arcivojvodcovia boli už na to pristarí, František Jozef bol schopný mladík. Už ako žiaka ho kládli za vzor pre jeho usilovnosť a svedomitosť. Dôraz dávali na jeho vojenskú výchovu - štrnásťročný bol plukovníkom a velil regimentu. Jeho ctižiadosťivá matka Žofia Bavorská ho od maličkavychovávala ako budúceho panovníka. Keď sa však ním stal a v krvi utopil revolúciu, po nej dal politických protivníkov uvezniť, popraviť a vyhlásil výnimočný stav, stal sa nenávideným vládcom. Avšak po revolúcii v roku 1848 už nebolo návratu k starým časom. Systém sa v mnohom zmenil. Zreorganizovala sa správa funkcie v nej boli prístupné aj meštianstvu, reformám sa nevyhlo hospodárstvo ani armáda. Za vlády Františka Jozefa stratila monarchia bohaté Lombardsko, utrpela porážku od Pruska, musela pripustiť rakúsko - maďarské vyrovnanie, čiže oveľa volnejšie spojenie súštatia. Územný zisk zaznamenala iba jediný aj to veľmi problematický: nepoddajnú Bosnu a Hercegovinu. Po prvom období zmien nastalo v habsburskej ríši ďalšie obdobie stagnácie. Cisár necjcel pripustiť nijaké zmeny. Jeho priam chorobná precíznosť a poriadkumilovnosť celé desaťročia dokázala udržať pod pokrievkou narastajúce ťažkosti mnohonárodnostnej monarchie. František Jozef umrel osemdesiatšesťročný.

· František Jozef sa narodil 18. augusta 1830 vo Viedni.
· na trón nastúpil 2. decembra 1848.
· dňa 14. apríla 1849 na krajinskom sneme v Debrecíne vyhlásili Uhorsko za nezávislé a Habsburgovcov zvrhnutých z trónu. Ľudovíta Košuta zvolili za guvernéra Uhorska.
· dňa 13. augusta 1849 utrpelo maďarské vojsko porážku pri Világoši (Siria v Rumunsku). Povstanie pomohla potlačiť ruská armáda.
· v roku 1867 podpísali rakúsko-maďarské vyrovnanie. Farntiška Jozefa korunovali za uhorského kráľa.
· František Jozef zomrel 21. novembra 1916 vo Viedni.

Zdroj: referaty.sk

> galéria

Sisi/životopis

8. února 2011 v 17:17 | JuLiSh
"Za svätú považoval len vlastnú vôľu a žil len svojím snom, a žiaľ mu bol cennejší ako život." Takto sa vyjadrila cisárovná Alžbeta o svojom idole Achillovi. Podobne ako sa videla v Achillovi, takisto sa pokúšala stotožňovať s dušou Heinricha Heineho. Nikdy sa jej to nepodarilo a všetko nešťastie, ktoré sa jej v živote nahromadilo, ju zahaľovalo ako závoj. No táto žena, ktorá sa stala panovníčkou proti svojej vôli, rozvinula v sebe schopnosť unikať do sveta snov, a práve táto schopnosť jej pomohla mnohé prekonať. "Najradšej sa stýkam s ľuďmi nepriamo- vo sne," povedala a dodala: "V reálnom živote nemám rada stretnutia, pripadá mi to, akoby sa nám zrazili čelá.".

Nevdojak sa takto stala symbolom mnohých žien šľachtického či meštianskeho pôvodu, ktoré žili osamote v manželstvách typických pre túto dobu, postavených výlučne na báze zachovania formy a vzájomnej úcty. A možno bola dokonca symbolom mlčiacej väčšiny. Keď vojvodkyňa Ludovika Bavorská roku 1853 odcestovala s oboma dcérami, Helenou a Alžbetou, do Bad Ischlu v očakávaní, že sa Helena zasnúbi s Františkom Jozefom, udalosti už v deň príchodu nabrali osudný spád a Alžbete pridelili miesto po boku cisára. Na jednej strane bola šťastná, na druhej strane sa správala rozpačito a čoskoro začala o svojom osude premýšľať. Celé mesiace mala možnosť zásnuby s bratrancom zrušiť. To však takisto nechcela, lebo jej lichotilo, že ako nevesta najžiadanejšieho mládenca v Európe sa stala stredobodom pozornosti. A tak si iba ťažkala na svoj osud. Cisárovná Alžbeta pochádza tak z matkinej, ako aj z otcovej strany z rodu Wittelsbachovcov, ktorí vládli v Bavorsku od 12.storočia do konca prvej svetovej vojny a počnúc 13.storočím užívali hodnosť falcgrófov (nemeckých ríšskych kniežat) na Rýne. K spoločenským a politickým zvláštnostiam uplynulých storočí patrili spojenia vládnucich kniežacích domov s tými istými rodinami, aby sa prostredníctvom príbuzenských vzťahov zamedzilo predovšetkým vzniku vojenských konfliktov, a tak sa zachovalo či rozšírilo ich mocenské postavenie. Medzi predkami cisára Františka Jozefa a cisárovnej Alžbety sa uzavrelo toľko príbuzenských manželstiev, že boli navzájom viackrát spríbuznení- odhliadnuc od skutočnosti, že ich matky boli sestrami. Cisársky pár genealogicky spája dvadsaťšesť zväzkov medzi Habsburgovcami a Wittelsbachovcami a okolo tridsať medzi Wittelsbachovcami navzájom. U cisárovnej sa k tomu pridružuje dvojitý wittelsbachovský zväzok jej rodičov. Sobáš dvadsaťtriročného rakúskeho cisára Františka Jozefa s iba šestnásťročnou bavorskou princeznou Alžbetou sa stal významnou udalosťou. Oslavy po sobáši vo viedenskom augustínskom kostole trvali celý týždeň. Sobáš neoslavoval iba dvor. Obyvatelia hlavného mesta, ktorí jasali už pri Alžbetinom príchode do Viedne, sa pri tejto príležitosti zabávali na veľkej ľudovej slávnosti v Prátri. Alžbeta, dcéra bavorského vojvodu Maximiliána, bola medzi obyvateľmi veľmi obľúbená a známa pod familiárnym menom Sisi.
Podobne ani bavorský kráľ Ľudovít II. neznášal zvedavé pohľady ľudí. Cisárovná Alžbeta, ako aj bavorský kráľ, odôvodňovali potrebu samoty pocitom, že ich "svet ani ľudia nechápu, zaznávajú a teda odmietajú". Cisárovná sa utiahla do svojej slonovinovej veže, aby skladala básne a vo svojom Poetickom denníku venovala tejto myšlienke jednu slohu: "Keď svet mi zhorkne, v toku dní sú ľudia príliš osudní, tak čaká ma kôň a zem sa stráca pod nami..." Napriek zvláštnej povahe Ľudovíta mala k nemu cisárovná vrúcny vzťah a často sa stretávali. Cisárovnej, ktorá sa inak nestýkala pravidelne s priateľmi, lichotilo, že homosexuálne orientovaný kráľ ju, jedinú ženu, zbožňoval, čo bolo pravdepodobne jednou z hlavných príčin ich častého kontaktu. Alžbeta a Ľudovít si navzájom posielali kvety, písali básne a hoci cisárovnú priateľstvo občas zaťažovalo, udržiavala ho na svoje pomery mimoriadne intenzívne. Keď napokon kráľ 13.júna 1886 za záhadných okolností zomrel, Alžbeta toto priateľstvo povýšila na akúsi nadzmyslovú lásku, celé mesiace za ním smútila a nadviazala a ním špiritistický kontakt. Z množstva básní v cisárovninom Poetickom denníku, ktoré sa vzťahujú na lásku k Ľudovítovi, je aj táto ukážka:

"Keby som mohla ruží tisíce
a jazmín, čo vonia tuná,
schmatnúť do jednej veľkej kytice
v jarný čas uprostred júna!

Nad spiacim orlom by som ich verne
vŕšila, kládla do výšavy,
a potláčala besnenie čierne
divých vrán a ich zlostnej vravy.

Uvila by som z ružových kvietkov
aj veniec omamnej vône,
zniesla ho s nehou a láskou všetkou
do hrobky, čo v temne tonie.

A šepla by som tiché, oddané
,zbohom buď´ pre svojho kráľa,
čo v pamäti mi navždy zostane,
a bozk mu na truhlu dala."
(13. jún 1886)
Nebolo veľa tých, čo ich cisárovná počas svojho života k sebe pripustila. K takýmto privilegovaným sa nemohol rátať ani jeden člen cisárskej rodiny. Spojovacím článkom medzi Alžbetou a Habsburgovcami bola najmladšia dcéra cisárskeho páru, Mária Valéria. Jej sa Alžbeta občas zdôverovala a jej odhaľovala svoj zložitý duševný život. Inak cisárovná udržiavala kontakt iba so svojou vlastnou rodinou, s Wittelsbachovcami.

Koho Alžbeta poctila svojou náklonnosťou, bol povinný zachovať jej vernosť. Veľmi sa zaujímala o ľudí neobvyklého vzhľadu. Za svojho života prijala najrôznejších obrov, trpaslíkov, siamske dvojčatá a z poverčivosti aj množstvo hrbáčov. Nevynechala žiadnu príležitosť dotknúť sa hrbu každého hrbáča, ktorého stretla, lebo to vraj prináša šťastie.

O cisárovnej a jej vzťahu k ženám, ktoré ju obklopovali, sa dá povedať, že ich pokladala za svoje priateľky a spojenkyne. V súvislosti s Alžbetinými kontaktmi s mužmi je zaujímavá skutočnosť, že si cisárovná vybudovala tri "duchovné vzťahy" k mŕtvym, ktorých z rôznych príčin uctievala. Dvaja z nich, Achilles a Odysseus, patria do gréckej mytológie, tretí, najsilnejší a najintenzívnejší z duchovných vzťahov, bol básnik Heinrich Heine, ktorého spoločnosť 19.storočia ostro odsudzovala. Zatiaľ čo v Odysseovi cisárovná videla predovšetkým odvážneho hrdinu, s Achillom ju spíjal bližší, mystickejší vzťah. Jeho meno, ktoré bolo vygravírované na Alžbetiných vreckových hodinkách, nosila stále pri sebe. Pokúšala sa s ním nadviazať špiritistický kontakt a venovala mu početné básne:

Milovaný, Štít a kopija alebo Achilles. Každá z nich pripomína postpubertálne sny.
"Svoj oštep blýskavý do srdca vraz mi,
zhoď zo mňa ťažké jarmo
sveta, čo bez teba nudný je, prázdny
a drží ma tu darmo."
(Ischl, leto 1885)
Ešte vrúcnejší vzťah si vytvorila ku skutočnému, už nežijúcemu mužovi, básnikovi Heinrichovi Heinemu, ktorý bol považovaný za odsúdeniahodného umelca. Alžbeta mu hovorila "majster" a jej vzťah k nemu sa dá pokladať za najvrúcnejší zo všetkých duchovných zväzkov. Keď sa cisárovná "náhliac do ríše snov" odobrala skladať básne, ustavične sa obracala na "svojho majstra" v presvedčení, že s ním nadviazala špiritistický kontakt. Všetky kompozície pripisovala jeho vnuknutiu, za ktoré mu 5. marca 1887 ďakovala vo svojej básni Môjmu majstrovi:

"Ten smiech i slzy z duše pramenia.
Dnes v noci bola s Tvojou spojená,
tak vrúcne, tuho objala Ťa pritom,
že si ju k sebe vinul s mocným citom,
Ty oplodnil si, obšťastnil ju celú..."

Ako je známe z denníkov, ktoré si cisárovná viedla už ako mladé dievča, bola pred zasnúbením s Františkom Jozefom aspoň dvakrát zamilovaná, vždy však len na diaľku. Keď sa cisár objavil v Bad Ischli, bol prvým mužom, ktorý k nej pristupoval s láskou. Alžbeta spočiatku jeho city opätovala. Nie je podstatné, do akej miery jej imponovalo, že ju uprednostnili pred staršou sestrou, isté však je, že si partneri na začiatku vzťahu jeden druhého vážili a boli do seba zaľúbení. Alžbete sa po čase manželova láska stala bremenom, aj keď sa u nej v starobe objavili určité náznaky oddanosti. Cisár František Jozef ju však po celý život miloval a s pribúdajúcimi rokmi sa jeho láska stupňovala. Po svadbe sa František Jozef a Alžbeta presťahovali na zámok Luxenburg. Mladá cisárovná sa najprv tešila, že unikla dvornému ceremoniálu, postupne sa však začala nudiť a mala pocit obmedzenosti- ako "lapený vták" v Luxenburskej klietke.

"Nadarmo prahnem po oblohe,
keď tyče mojej cely, železné a chladné
sa vysmievajú, prísne strohé
trpkému cneniu po domove bezohľadne."
(Citované z: Corti, s.55)
V čase prvého tehotenstva bolo manželstvo pokojné a harmonické. Alžbeta našla vo svojom mužovi nežného nastávajúceho otca, ktorý ju obklopoval starostlivosťou. Na jar roku 1855 sa narodila prvá dcéra Žofia, o rok neskôr ju nasledovala Gizela. Keď roku 1857 staršia dcéra náhle zomrela, doľahla na rodinu veľká beznádej. Netrvalo dlho a cisárovná znova otehotnela. Narodením vytúženého korunného princa bolo rodinné šťastie opäť dokonalé. O niečo neskôr vypukla vojna s Talianskom a cisár musel rodinu opustiť. Keď rodinu koncom päťdesiatych rokov znepokojil Alžbetin chronický dráždivý kašeľ, poslali mladú cisárovnú na niekoľko mesiacov k Stredozemnému moru, aby sa vyliečila. Jej stav sa po prekročení hraníc zlepšil.

Pre jej duševné blaho mala táto prvá cesta aj ďalšie dôsledky: Alžbeta pochopila, že čím väčšia vzdialenosť ju delí od Viedne, tým menšie je jej trápenie. Rozhodla sa, že sa v budúcnosti nebude zdržiavať toľko vo vlasti a bude viac cestovať. Cisár sa na návrat manželky vždy tešil. Alžbeta trávila čoraz viac času na cestách, venovala sa vlastným záujmom a kontakt s rodinou udržiavala prevažne formou listou. Ak Františka Jozefa navštívila, správala sa k nemu podľa momentálnej nálady. No cisár bol naveky zaľúbeným ctiteľom svojej ženy. Na jar v roku 1868 priviedla nová uhorská kráľovná Alžbeta na svet dcéru, Máriu Valériu, jediné dieťa narodené v Uhorsku. Túto dcéru Alžbeta označovala za svoje "jediné" dieťa.
Avšak na cisárskom poľovníckom zámku Mayerlingu, neďaleko Heiligenkreuzu v Dolnom Rakúsku, sa 30.januára 1889 odohrala jedna z tragédií rodu Habsburgovcov. Tridsaťročný arcivojvoda Rudolf, jediný syn cisára Františka Jozefa a jeho manželky Alžbety, tu spáchal samovraždu. Predtým zastrelil svoju milenku, sotva osemnásťročnú baronesu Máriu Vetserovú. Cisárovná si zrazu začala vyčítať, že synove problémy nevidela. Prestala písať básne a jej korešpondencia s manželom sa zredukovala na najnižšiu možnú mieru. Alžbetu nestálo veľa námahy urobiť cisára aspoň na jeden deň šťastným. Dokázal ho potešiť hoci krátky list. Korešpondencia cisára Františka Jozefa je až do Alžbetinej smrti svedectvom veľkej lásky. Svoj posledný list Alžbete napísal a poslal 10.septembra 1898, krátko predtým, ako sa dozvedel o jej smrti. Taliansky anarchista Luigi Luccheni ju prebodol pri Ženevskom jazere. František Jozef si zachoval svoju lásku až za hrob k žene, ktorá mu za svojho života ani v najmenšom nebola dobrou a spoľahlivou partnerkou.

Sisi spôsobovala svojmu mužovi, svojim deťom a aj sama sebe neskutočné problémy. Viedla život, ktorý sa obmedzoval len na návrhy a plány, avšak dokázala mnoho ľudí aj zaujať, ba fascinovať. Cisárovná kritizovala monarchiu a považovala republiku za jediné štátne zriadenie, schopné vyriešiť zložité problémy meniacej sa doby. Sisi nenávidela feudalizmus, ale zároveň plnými dúškami si vychutnávala výhody, ktoré jej z neho vyplývali. Odmietala aristokratickú spoločnosť, avšak nevyhľadávala kontakty s inými sociálnymi vrstvami. Utekala do dobrovoľne zvolenej samoty a zároveň aj trpela.
Keď jej anarchistický vrah uštedril smrtiacu ranu, netušil, že prebodol srdce ženy, ktorá už dávno zúčtovala so svojim životom.

Zdroj: referaty.sk